Očami zamestnanca

Soňa Sihelská, pracuje pre našu spoločnosť od novembra 2018. Obsluhuje linky mestskej hromadnej dopravy číslo 10 a 51. Sympatická mladá žena, stále usmiata, matka troch detí, vzala na seba žlté tričko SAD, sadla sebavedome za volant a brázdi ulice mesta v autobuse značky Iveco.

Ako sa cítiš ako šoférka?

„Počas šoférovania sa cítim veľmi dobre. Neviem, či presne to, čo cítim, opíše slovo „sebavedomie“. Viem, čo robím, keď som za volantom. Cítim sa bezpečne a nemám pocit, že by som preceňovala alebo podceňovala svoje schopnosti. Táto práca mi sedí a baví ma.“

Pred tým, ako si začala pracovať pre SAD Prievidza, mala si skúsenosť s jazdou na väčšom aute, (dodávka, kamión)?

„Nie. Mám síce vodičský preukaz a šoférujem auto, no prvýkrát som si do veľkého motorového vozidla – autobusu, sadla až tu, v SAD Prievidza.“

Ako si sa vlastne dozvedela o práci u nás a čo ťa viedlo k tomu, že si poslala životopis?

„O práci v SAD Prievidza som sa dozvedela od priateľa, ktorý mi povedal, že je tu taká možnosť. Mňa by to nikdy nenapadlo, pretože je celkovo zaužívané, že vodiči autobusov sú muži. Aj napriek tomu som to skúsila a zaslala svoj životopis.“

Bola si prekvapená, keď ťa personálne oddelenie pozvalo na pohovor?

„Určite, potešilo ma to. Pri pohovore som sa cítila dobre, nemala som obavy.“

Čo bolo pre teba najzložitejšie na zácviku?

„Nastúpila som posledný týždeň v novembri a asi mesiac som bola na zácviku. Nevyskytli  sa žiadne zložité situácie, s ktorými by som mala problémy, kedy by som to musela predýchať a v duchu si povedať „to zvládneš!“. Potom, keď napadol sneh, tak to bolo chvíľku pre mňa dosť zaujímavé.“

Ako sa ti cúva?

„Cúva sa mi dobre, aj do zatáčok to už ide. Nadbiehala som si dosť, čo mi večne vytýkal môj školiaci v autoškole, že“ „nenadbiehaj toľko!“ Tak do nich teraz vchádzam elegantnejšie.“

Stala sa ti nejaká zaujímavá situácia s cestujúcimi? Ako na teba reagujú?

„Cestujúci na mňa reagujú celkom pozitívne. Niektorí sa čudujú, príde im to nezvyčajné, no správajú sa slušne a sú milí. Viezla som raz takú pani, čo na mňa trošku vybehla, ale brala som to v pohode, veď každému z nás sa občas stane, že nemáme práve svoj najlepší deň.“

Ako sa cítiš v mužskom kolektíve?

„Pravdupovediac, neprichádzame veľmi do styku. Kolegov stretávam iba ráno, keď prídem do práce, a potom, keď končím. Inak celý deň jazdím, takže sa veľmi v pracovnom kolektíve nepohybujem. Teda pokiaľ nerátam kolektív ľudí, ktorých veziem v autobuse.“

Čo sa ti na práci páči?

„Najviac šoférovanie. Celkovo som spokojná so svojim rozhodnutím pracovať ako vodička autobusu. Jazdím hlavne cez deň, ráno mám dve 51 a potom všetko 10. Aj keď jazdím dve linky dokola, nepociťujem to ako stereotyp. Autobus, ako keby už sám vedel, kam má ísť (smeje sa Soňa). Dbám aj o bezpečnosť cestujúcich. Sledujem v zrkadle, či si už hlavne starší občania sadli a až potom vyrazím zo zastávky. Samozrejme, keď chcem dodržať odchody, niekedy sa pohnem, aj keď ešte stoja. No vtedy sa rozbieham pomaly a plynulo, aby nedošlo k zbytočným úrazom.“

Stalo sa ti už, že by sa ti počas jazdy na autobuse niečo pokazilo?

„Zatiaľ nie a dúfam, že sa mi to ani nestane. Akurát mi jeden deň naraz vypadli obidve svetlá. Tak som zavolala som do firmy a poslali náhradný autobus. So svojím autobusom som išla do dielne a vymenili mi to. Nevedela som, čo sa deje, keď obidve naraz nešli. Kolegovia mi vyblikovali, aby som si zapla svetlá, ale ja som nemala ako.“

Odporučila by si túto prácu a ostatným ženám?

„Určite, ak by mali záujem. Ako som už spomenula, bola som v tom, že len mužov zamestnáva SAD, ako šoférov. Keď som si dávala žiadosť, tak som myslela, že z toho nič nebude. A vidíte, dnes som tu a jazdím. Prácu vodičky by som odporučila aj ostatným ženám.“